Tuesday, November 20, 2012

Urban Acupuncture @ Vnútroblok




vnutroblok



Urban Acupuncture

Minulý piatok som šla pre jednu knihu z knižnice Fakulty architektúry. Vo foajé som sa začítala do vystaveného výkresu a zrazu počujem hlas Mareka Adamova zozadu z vrátnice. Že kde je tá prednáška. A povedala som si, že prednáške, kvôli ktorej ľudia cestujú z ďalekého Záriečia až sem ku nám, by som mala dať šancu.

Už bola v plnom prúde, sympatický holohlavý muž so severským prízvukom vysvetľoval koncept verejného priestoru pozostávajúceho z reťazí zavesených z kockovej konštrukcie, ktoré vytvárajú “tieň” pre ohnisko v strede kocky. Aula bola tak akurát plná (do stavu v časoch môjho Staviteľstva I. nesiahala), prezentujúci charizmatický, prezentované ohniská a sauny vo verejných priestoroch zaujímavé. Tak som si teda sadla, knižnica mi neutečie.

Fínsky architekt Casagrande v stručnej histórii jeho zaujímavých projektov postupne poodkrýval ich sociologicko-filozofické podhubie. Od objektu na okraji nejakého japonského mesta vysielajúcici semená tradičných lokálnych rastlín do okien mrakodrapov až po ropná cisterna naplnená ústricami akcentujúca farbou a názvom a vôbec všetkým prepojenie ropy, vojny a ničenia životného prostredia (prečítajte názov REDRUM zozadu)

Všetky projekty boli hodné samostatnej úvahy, no koncept, ktorý ma priklincoval ku lavici a ktorému chcem venovať pozornosť je Urban acupuncture.

Teória vidí mesto ako energetický organizmus, v ktorom prekrývajúce sa vrstvy tokov energií determinujú život v meste (od akcií jednotlivcov až po rozvoj samotného mesta). Teória urbánnej akupunktúry “vypicháva” citlivé body, ktoré potrebujú ozdraviť. Jednotlivé malé projekty svojou bazálnou podstatou prenikajú (ako akupunktúrne ihly) pod vrstvy tokov energií a lokálnym pôsobením liečia celý organizmus. Dôraz na viac lokálny a komunitný prístup je opozíciou k masívnym stratégiám revitalizácie miest. V súčasnom období limitovaných zdrojov poskytuje teória Urban acupuncture demokratické a lacné riešenie veľkých tém malými “vpichmi”.[1]

Casagrande definuje urbánnu akupunktúru ako “nástroj, kde bodové zásahy pripievajú k vytvoreniu udržateľného mestského rozvoja” , ako burinu, ktorá sa zakorení v malej trhline asfaltu na chodníku a nakoniec prerastie celým mestom. Človek je v teórii spájaný s prírodou a vnímaný ako jej integrálna časť. Akupunktúra toto spojenie spriechodňuje, uvoľňuje priestor pre kreativitu a slobodu jednotlivca a komunít. V širšom kontexte je miesto urbánnej akupunktúry vnímané ako komunikácia s mestom, ako známka života v meste naprogramovanom na jeho obsiahnutie. [2]

Prezentované projekty Ruin Academy a Treasure Hill boli zaťatím do živého. Koncentrovaná inšpirácia.

Ruin Academy je nezávislým výskumným centrom v úzkom centre Taipei. Vzniklo obsadením opustenej 5 podlažnej rezidenčnej budovy. Všetky vnútorné priečky a okná boli odstránené, v budove rastie zelenina, bambus, budova je perforovaná veľkými 6 palcovými dierami, ktorými do nej prší, v budove je otvorené ohnisko a ešte mnoho iného, ťažko spojiteľného s bývaním profesorov, študentov, s predstavou výskumného centra vôbec.
Kontrola priestoru architektúrou, či priamo architektom, bola v tomto prípade odovzdaná prírode. Tej bolo umožnené “vstúpiť” a prebrať úlohu kontroly budovy. Ako Casagrande hovorí, modernizmus je preč a technológie a priemysel preberajú modely organických štruktúr. Ruin Academy je ako vrchol ľudského diela - budovy, architektúry, technológie, ktoré sa stáva súčasťou prírody.


Druhým projektom je Treasure Hill. “Čierna” (v zmysle nepovolenej) udržateľná ekousadlosť komunity mestských farmárov na brehu rieky Xindian, opäť Taipei.

Treasure Hill bol Marcom Casagrande objavený už ako ikonická štruktúra akupunktúrneho vpichu skrz vrstvy post-moderných nánosov. Komunita mestských framárov vedená taipeiskými “babičkami”. Mesto sa rozhodlo osídlenie zbúrať, farmy transformovať na trávniky a farmárov presťahovať do bytov. Časť štruktúry Treasure Hill už bola zbúraná, keď sa Casagrande rozhodol zasiahnuť. Prvý deň začal čistiť ulice a vynášať odpad pod kopec, kde mohol byť vyzdvihnutý. Druhý deň pokračoval a na tretí deň už ľudia, dovtedy sa schovávajúci za oknami svojich domovov, prichystali balíčky so smeťami pred vchodmi. Štvrtý deň už čistili Treasure Hill s ním. Postupne sa pridávali aj študenti architektúry na University and National Taiwan University. Po vyčistení začali s konštrukciou schodov, ktorá mala nahradiť už zbúrané prízemné podlažia a vytvoriť systém “komunikácií”. Za tri týždne pracovalo na záchrane Treasure Hill 200 študentov.


Projekt sa stal sexy pre médiá, mesto zastavilo búranie, Treasure Hill vyhlásili za umelecký objekt (aby sa vyhli problémom spojeným s predpismi o parametroch budov). Casagrande píše o silnom pocite “reálnosti”, ktorý sálal z Treasure Hillu a ktorý bol umocňovaný “fikciou” okolitého mesta. Spomína babičku Missis Chen, ktorá bola matriarchom osadlosti a udržiavala ho pri živote a aktivite v Taipeiských horúčavách pomocou čínskej medicíny, rýb a piva. A prirovnáva Treasure Hill k podkroviu Taipeia, s pamäti mesta, ktorého tisícky rokov zbierané vedomosti a zručnosti sa stretávajú v komunite farmárov, vo favelovito vyzerajúcom kopci, ktorý funguje ako filter dažďovej vody, ako pôda pre rastliny, ako ochrana pred povodňami rieky Xindian a ako domov pre úzko spätú komunitu ľudí.

Koncept urbánnej akupunktúry hovorí o prienikoch do podvedomia mesta, ktoré nepopiera technologický progres, ale dokáže sa vyrovnať so svojou minulosťou, so svojimi základmi, koreňmi, pôvodom, tradíciami a so všetkou energiou. Mesto sa nemôže snažiť zabúdať. (Casagrande hovorí, že je čas zabudnúť na zabúdanie) 

Treba sa vzdať a nechať prírodu kontrolovať priestor. Alebo aspoň sa nesnažiť “zahladiť” miesta, kde energetické erupcie spôsobené synergiou prírody/tradície a komunity vytvárajú trhlinu v asfalte, vo vrchnej vrstve mestského života - akupunktúrny bod prenikajúci do podvedomia organizmu mesta. 

Prečítajte si Casagrandeho poznámky k Treasure Hillu a k Ruin Academy. Sú hodné každej sekundy času a každého bajtu pamäti (ako sa to meria u ľudí?).

Aha. A mimochodom. Casagrande hľadá objekt na Slovensku (v Bratislave?), v ktorom by mohol realizovať obdobu prúteného červa, teda “výbuch organických štruktúr v drsnom kontexte”[3] . Čerstvá absolventka FA Katarína Valičková ho kontaktovala, že či by nemal pre ňu stáž. A on jej povedal, že však nám vymysli projekt u vás doma a stáž bude. Momentálne chcú robiť čosi v Ziline (áno, preto zrejme ten Adamov na vrátnici). Stále ale zbierajú nápady. (ja som za nemocnicu na Bezručovej alebo pôrodnicu na Zochovej)


Update 11/11/12:

Casagrande už objekt nehľadá, objekt je už nájdený. Vieme to vdaka Kataríne, ktorá nás zároveň požiadala, aby sme nešírili, kde a čo to teda nakoniec bude. Nechajte sa etba prekvapiť.


Všetky fotky a kresby od Marca Casagrande

Wednesday, November 14, 2012

Totalitarian Organism




The points to enter to Local Knowledge are necessarily weak and soft spots on the hard surface of the mechanical city. The hard surface is actually keeping the local knowledge down, like a lid and fermenting it. This causes pressure that will erupt and surface through the cracks and broken areas of the city. This volcanic socialism causes an emotional energy magnetism that effects people on the level of collective mind as a form of communication between the local knowledge and the modern man on the surface.

Hard surfaces are for stress, entertainment and therapy. The organic side is different and in the end of the day uncontrollable. Nature is anarchy, but aiming to far more than to a self organized sustainable community. Its constant rule is existence maximum, maximal life production – balance through a totalitarian organism. 

Monday, October 1, 2012

El jardinero anarquista


(Con la colaboración de los estudiantes de la Nueva Escuela de Arquitectura)
- Photos: Addie Gilestra


El Jardinero Anarquista esta plantado los fragmentos de un Nuevo crecimiento – un crecimiento humano – en el paisaje urbano de San Juan. Rehúye el estrés auto inducido y la hegemonía de un poder inorgánico no basado en la realidad humana, que están destruyendo el equilibrio ecológico y la salud del hombre moderno. El jardinero anarquista se esfuerza por impulsar la ciudad hacia la amabilidad.


El jardinero anarquista cree que la gente es Buena en el fondo. La amabilidad y el resto de los valores éticos siempre encuentran el modo de reafirmarse. Como el aire que nos rodea, nos damos cuenta cuando se contamina, cuando nos falta. Siempre nos llega aire fresco: hay Corrientes de aire en la casa. El Jardinero Anarquista se esfuerza por llenar de ética el vacío existente en la sociedad de hoy, ayuna de valores. La cruda realidad de la amabilidad se ve ahora asfixiada por el absurdo material.


El Estrato Humano es una macro estructura urbanística establecida en San Juan de Puerto Rico por Marco Casagrande / Casagrande & Rintala, de Finlandia, en colaboración con un grupo de alumnos de quinto año de la Nueva Facultad de Arquitectura de la Universidad Politécnica de Puerto Rico: Marel del Toro Cabrera, Omar Muñiz Muñoz, Francisco Arco Alonso, Ferdinand Rodríguez Santiago, Marcelo López Dinardi, Sonny Maldonado Amill, Heryk Tomassini Suro, Josué Rivera Gandía, Ronny Marini Goris, Pedro Claudio Montalvo y Oscar Oliver Didier.


EL JARDINERO ANARQUISTA es una obra presentada en PR’02 (En Ruta) M&M proyectos. Conservada por Paula Toppila para Open Marks. www.pr02.com

Resultado:

-          Plano de una red de tranvía que conectaría Bayamón con Hato Rey, en la que se utilizaría el sistema de Vía Estrecha.
-          Macro estructura Estrato Humano, en San Juan.
-          El libro cityZEN
-          Una serie de 12 parques zen industriales entra Bayamón y Hato Rey. Procesión de El Jardinero Anarquista de Bayamón a Israel (de las 15:00 a las 21:00 horas del sábado 12 de octubre de 2002)


EL PUNTO DE PARTIDA

En nuestra calidad de arquitectos, artistas y urbanistas, queremos saber que métodos y herramientas pueden ayudarnos a comprender los estratos sociales subconscientes de una ciudad, y responder a los mismos con diseños o actividades multidisciplinares en las que se combinen el arte y la ciencia. Queremos abordar los problemas urbanos desde la perspectiva de las realidades humanas fundamentales, como la amabilidad.


Venir a San Juan resulto traumatizante a causa de tantísimos coches. Toda la ciudad esta desenada para el coche privado. El paisaje urbano no esta a escala humana, sino a escala del coche. La ciudad se vive principalmente desde el interior de un vehículo.


Los coches no necesitan vegetación: ni parques ni arboles. Las zonas peatonales se consideran tierra de nadie y se encuentran dominadas por el coche. La ciudad y su gente se han rendido. Por supuesto, los coches también contaminan la atmosfera (niebla toxica a las 7:00 horas y niebla toxica a las 17:00 horas.) La naturaleza, incluida la naturaleza humana, lleva las de perder en la ciudad de los coches.


El Jardinero Anarquista quería contrarrestar esta realidad e investigo los modos de hacerlo. Junto a los alumnos, emprendimos la ordenación urbana de un estrato humano para San Juan. Elaboramos los planos de una red de transporte colectivo para el esperado enlace de vía estrecha entre Bayamón y Hato Rey. También diseñamos estérenos se exhibieron en la televisión y fueron luego reelaborados para su publicación en el libro cityZEN.

PROCESION DEL JARDINERO ANARQUISTA

El sábado 3 de octubre el Jardinero Anarquista anduvo a pie el trayecto de Bayamón a Israel (barriada de Hato Rey). Dado el carácter adictivo del automovilismo, queríamos dar una respuesta del mismo nivel de intensidad protagonizando una procesión cuasi religiosa, escoltando al Sagrado Peatón desde el extrarradio hasta el casco urbano.


El Jardinero Anarquista, luciendo alba vestimenta y rodeado de sus seguidores uniformados de negro, marcho hacia el centro de la ciudad. Durante el trayecto se crearon 12 jardines CIUDADANOS. Los materiales aguardaban enmascarados en los alrededores o en unos lugares previamente seleccionados, y estos jardines ZEN de desechos industriales se concibieron de modo que alentasen la meditación postindustrial. Cada jardín era del tamaño de una plaza de aparcamiento para coches: 2,5 x 5 metros.


Paradójicamente, la procesión surtió unos efectos espirituales imprevistos cuando se vio que en la procesión venia Eleguá, que, par los creyentes en el rito de la santería, es el patrón de las encrucijadas y que, al igual que Mercurio, es el mensajero de los dioses. Eleguá es el orisha yoruba de la suerte y mora en las encrucijadas, abriendo y cerrando todas las posibilidades.


Al igual que los materiales utilizados en los jardines cityZEN, Eleguá mora en los cruces de calles y, a veces también, en los bosques y las orillas de los ríos, las costas marinas y los basureros.


El Jardinero Anarquista se esforzaba por inducir a la gente a hacer algo casi imposible: recuperar el influjo humano como elemento decisivo del urbanismo.


El libro cityZEN

El estilo, los métodos y el pensamiento del Jardinero Anarquista se plasmaran en un libro cityZEN que constituirá la herramienta principal cuando se inicie el dialogo sobre el estrato humano con las autoridades municipales, los medios de comunicación social y los ciudadanos locales.

Tanto la preparación del libro como el posterior debate se basaran en la energía liberada por el trabajo del Jardinero Anarquista.

El libro será publicado por la Nueva Facultad de Arquitectura.




Tuesday, September 25, 2012

Tác phẩm kiến trúc “Sâu cát”



Sandworm(tạm dịch:Con sâu cát) của kiến trúc sư Phần Lan Marco Casagrande và Casagrande Laboratory (C-Lab) là một cấu trúc che chắn làm từ cát và cành liễu.

 alt
Sandworm của Casagrande Laboratory, 2012
Tất cả hình ảnh © nikita wu ( 巫祈麟) 

Casagrande Laboratory: Sandworm
Beaufort04, Wenduine, Bỉ
Triển lãm đến 30/09/2012

Công trình bằng vật liệu sinh học được dựng trên một cồn cát ở Wenduine, Bỉ, nhằm tôn vinh vẻ đẹp của ánh sáng thiên nhiên và bóng râm, đồng thời làm nơi tránh nắng cho các du khách trên bãi biển. Tác phẩm mang hình hài hữu cơ, kết từ những cành liễu đan dệt vào nhau thành dạng vòm với những độ cao nhấp nhô đa dạng, chiều dài 45 mét, bề rộng 10 mét và chiều cao tối đa 10 mét. Hình dáng bồng bềnh của Sandworm được mô phỏng theo những đợt sóng triều ở thị trấn Bỉ này.
Casagrande phát triển công trình kiến trúc - mỹ thuật cảnh quan này trong bốn tuần lễ, sau những cuộc đàm đạo với các chuyên gia địa phương xoay quanh loài cây liễu, và với nhóm kiến trúc sư đồng sự của mình về việc xây dựng một tác phẩm nào đó mà theo ông là “kiến trúc yếu ớt”, nói cách khác, là “một cấu trúc nhân tạo mong muốn trở thành một phần của thiên nhiên qua sự linh động và hình hài hữu cơ của nó”.
Sandworm của Casagrande đang được triển lãm tại Beaufort04:  fourth triennial of contemporary art by the sea , 2012.

alt 
Con sâu đất nằm bên bờ biển

alt 
Khách tham quan đi qua không gian với ánh sáng rọi chiếu vào, cát lộ ra dưới bàn chân họ

 alt
Nội thất

alt 
Lối vào và lối ra của cấu trúc đều xoay về hướng biển

alt 
Những hình ảnh từ đầu bên này sang đầu bên kia của công trình uốn lượn

alt
alt  
Góc nhìn chi tiết của bức tường kết từ nhánh liễu

alt
Một trong hai lối vào của cấu trúcSandworm

 alt
Quá trình xây dựng không gian kết từ cành liễu

alt
Quá trình xây dựng công trình

alt 

alt
Bản vẽ ý tưởng Sandworm

alt 

alt 

Bản xây dựng ý tưởng của lối vào Sandworm bằng tay

alt
Đề xuất địa điểm đặt Sandworm, dưới dạng bản vẽ trên không trong một hình ảnh Google Earth

Thông tin dự án:
Kiến trúc sư: Marco Casagrande
Nhóm thiết kế: Frank Chen, Yu-Chen Chiu, Shreya Nagrath, Arijit Sen
Quản lý dự án: Nikita Wu/ C-Lab
Điều phối viên sản xuất: Jonas Vandeghinste
Nhóm sản xuất: Jaworski Karol, Pawel, Lukas Landa, Jan Tyrpekl , Jan Luxus, Marco Casagrande, Nikita Wu, Santiago de Waele
Chiều dài: 45m
Chiều rộng: 10m
Chiều cao: 10m
Diện tích nội thất: 320 m2
Địa điểm:Wenduine - Bỉ 

ARTMEDIA VIETNAM LINK

Sunday, September 23, 2012

Marco Casagrande SANDWORM

Strand Wenduine, ter hoogte van Chalet West-Hinder
De Haan - Wenduine

"Zandworm". Photo: Bertolucci

“Ontwerpen volstaat niet. Design hoort de werkelijkheid niet te vervangen. Het gebouw moet uit de locatie groeien; het moet reageren op zijn omgeving, het moet een weerspiegeling van het leven zijn en vooral ook zichzelf zijn, zoals elk ander levend wezen. Architecturale controle gaat tegen de natuur in en dus ook tegen architectuur. De gebouwde menselijke omgeving is een bemiddelaar tussen de menselijke natuur en de natuur zelf. Om hier deel van uit te maken, moet de mens zwak zijn.”Het werk van Marco Casagrande bevindt zich op het snijvlak tussen architectuur en beeldende kunst. Zijn werk getuigt van een voortdurende interactie tussen werk en omgeving: er is geen enkel bouwwerk van zijn hand dat niet op zoek gaat naar de vragen die de directe omgeving opwerpt. Voor Beaufort04 creëert Casagrande een 50 meter lange Sandworm, die zich als een enorme houten worm uitstrekt tussen de duinen. De holtes in de tunnel nodigen de bezoekers uit om samen te komen.(1)

"Sandworm". Foto: H.F.E.VERMEIR

Het geheel is opgebouwd uit een takkenconstructie t.v.m. het vlechten van wissen manden.
Mij lijkt het wel de vorm hebben van een worm in bovenaanzicht; maar dichterbij lijkt het een woning van onze primitieve voorouders. (4de eeuw voor Christus). Misschien komt de inspiratie wel van daar.

"Sandworm". Foto: H.F.E.VERMEIR

Nog even dichterbij kijken.


Het lijkt mij één van de beste kunstwerken van "Beaufort".


Er is KUNST en er is KUNST.

Photo Peter Beyen

We zagen daar een aantal dames van de "zilveren" passer.

Zicht vanaf de kustzijde. Foto: H.F.E. VERMEIR